Elixíry, čierne oči... II. - ...ty na tom vôbec nič nezmeníš...

***Susan***

Vletela som do svojej izby a kúzlom preniesla fľaštičky do kufra. S ním som zase utekala do hlavného stanu.

Keď sa Remusov stal stabilizoval, išla som sa pozrieť aj na ďalších a minula takmer všetky svoje zásoby elixírov a zase sa k nemu vrátila a vystriedala Hermionu. Onedlho došiel Dumbledore.
„Ako je na tom, Susan?“
„Už lepšie.“
„Ministerstvo teraz pracuje na úprave spomienok muklov.“
Viete, že je mi to jedno?
„Je minimum mŕtvych, zranených už trochu viac a straty na majetku sú značné, no podľa mňa bola naša akcia úspešná. Keby nie, neprežil by to takmer nik.“
Asi je mi jedno aj to.
„Podľa Severusových slov-“
„Už sa tu zastavil?“ prerušila som ho.
Konečne niečo zaujímavé.
„Áno, ale len na krátko. Teraz pracuje ešte na nejakých elixíroch.“
„Jasné, ako vždy.“
„Ako som začal... Severus povedal, že ste s Remusom boli naozaj presvedčiví...“
Kam tým mieri?
Ticho.
A teraz mám akože niečo povedať?
„A?“
„Ja len tak... vraj ste boli viac ako presvedčiví, akoby...“ zase stíchol a premeriaval si ma tým skúmavým pohľadom, pri ktorom som mala pocit, že mi vidí až na dno žalúdka.
Prečo sa začínam červenať?
„Akoby bolo medzi vami niečo viac.“
„Medzi nami nič nie je.“
„To, že niečo je a to, že by si chcela, aby bolo, je rozdiel.“
Nesľúbila som mu, že skončí desať stôp pod zemou? Asi by som to mala urobiť...
„Nechceš mi niečo povedať, Susan?“
„Nie.“
„Mala by si si ísť oddýchnuť, pošlem sem niekoho.“
„Nie.“
„Tak áno?“
„Čo zas?“ zavrčala som.
„Miluješ ho?“
Pri Merlinovi, prečo je taký domýšľavý?
„To ticho beriem ako áno.“
„Nestarajte sa do toho,“ odsekla som chladom, ktorý by sa skoro vyrovnal aj tomu otcovmu.
Bez slova odišiel.
Veľmi som na neho vybehla? No jeho do toho naozaj nič...

***Remus***

Cítil som sa, akoby mnou prebehlo splašené a nazúrené stádo hipogrifov. Otvoril som oči. Ja som asi v nebi... Susan sedela v kresle a spala. Hnedé vlasy jej sčasti zakrývali tvár. Bola nádherná... Niečo zo spánku zamrmlala. Asi sa jej niečo snívalo a veľmi sa jej to nepáčilo. Natiahol som k nej ruku a zľahka ju pohladkal po tvári. Pohla sa, rýchlo som ruku stiahol. Ale spala ďalej, našťastie. Musela byť poriadne unavená, keď zaspala v takom nepohodlnom kresle. Ktovie ako je tu dlho – a ako dlho som tu ja?
Dvere sa otvorili, rýchlo som sa robil, že spím.
„Susan, vstávaj,“ začul som dievčenský hlas – Hermiona.
„Čo?“ vyletela z kresla.
„Vystriedam ťa, bež sa najesť.“
„Nie, ostanem tu, Hermiona.“
„Blázniš, nepohla si sa od neho odkedy prišiel – teda na tých pár minút čo si išla po elixíry a ešte ich dala aj iným. Pozri sa na seba, si vyčerpaná, musíš sa normálne vyspať a najesť.“
„Hermiona, nepoučuj ma už zase. A Dumbledorovi odkáž, že si môže trhnúť.“
„Susan!“
„No čo. Už ma odtiaľ ťahal päť krát, teraz posiela teba. Nie som sprostá.“
„To je diskutabilné, keďže tu trčíš už týždeň!“
„Hermiona, sklapni. Remus potrebuje pokoj.“
„Dobre, ale dúfam, že keď sa preberie, uráči sa ti dole,“ stíšila hlas.
„Jasné, len si chcem byť istá, že je všetko, ako má byť,“ upokojovala ju.
„No dobre... A Severus by s tebou chcel tiež hovoriť.“
„Tak on si môže trhnúť dvojnásobne.“
„Čo ti je, Susan?“
„Prepáč, ale otravuje ma počúvať Severusove prednášky. A on tu bol asi sedemkrát, z toho päťkrát som na neho bola nútená použiť Silencio, pretože prehnane kričal..“
„No, je nejaký podráždený od Margate. Ja už idem.“
Počul som zavretie dverí a slabé vzdychnutie. Susan sa na kresle pomrvila.
„Už nesmiem zaspať,“ zívla.
Čakal som hodnú chvíľu, potom som sa pohol. Hneď som začul, že na kresle ožila. Opäť som otvoril oči.
„Ach, konečne,“ vydýchla si a naklonila sa ku mne.
„Ako ti je, Remus?“ spýtala sa.
„Už mi bolo aj lepšie.“
„Bolí ťa niečo?“
„Asi všetko.“
„Ale nie príliš, však?“
„Dá sa to vydržať.“
„Uf, dobre. Zvládla som to. Už som sa bála.“
Ona sa bála? O mňa?
„Čo sa vlastne stalo?“
„Na čo si pamätáš?“
„Hm...“ začal som si vybavovať chvíľu, keď ma niečo zasiahlo.
„Bojovali sme, zasiahol ma Malfoy. To je všetko.“
„Áno. So Severusom sme sa potom dohodli. On ťa premiestnil a ja som sa postarala o Malfoya.“
„Čo?“ skoro som vyletel z postele, ale jej ruky ma okamžite zatlačili späť.
To nie je možné, on jej dovolil bojovať s Malfoym? Ten hlupák úplne potratil rozum?
„Remus, ak máš v pláne niečo kritizovať, uspím ťa,“ povedala vážne so zdvihnutým ukazovákom.
„Nespal som už dosť?“
„Iba týždeň,“ uškrnula sa.
„Do frasa... kedy je spln?“
„Neboj, máš čas.“
„A čo zvyšok rádu?“
„Už sú všetci v poriadku. Tebe to trvalo najdlhšie.“
„A to si tu celý ten čas?“ nedalo mi.
„Zobrala som si voľno. Grissoma síce skoro porazilo, ale nemôže si ma dovoliť vyhodiť. Má príliš málo aurorov. A vysvetlila som mu, že sa musím o niekoho starať, vzhľadom k tomu, že Mungo už dávno neexistuje,“ zrazu sa zamračila.
„Čo?“
„Nepovedal by si, akých mám kolegov podrazákov – Tonksová mu povedala, že sa o teba má kto postarať a Dumbledore to potvrdil.“
„A nebola to pravda?“
„Pre tvoju informáciu som v ráde po otcovi najlepšia opatrovateľka a diagnostička. Málokto pozná toľko kúzel čiernej mágie a elixírov,“ zdvihla bradu.
„Predstihneš aj Dumbledora?“ uškrnul som sa.
„Neskúšala som ho, ale neverím, že by mal veľmi dobré vedomosti z Elixírov.“
V rohu som zazrel kotlík. Zjavne kuchtila aj tu.
„Kedy mi dovolíš vstať?“
„Tak skoro nie. Ale o dva dni už musím ísť do práce. Kým tam budem, zoženiem niekoho iného, kto by ťa tu držal.“
„Som zvedavý koho, každý má veľa práce.“
„No niekto aj tak bude musieť byť v hlavnom stane.“
„Nejdeš si oddýchnuť?“ spýtal som sa.
„Nie, prečo?“
„No, keď sa zobudím, mala si ísť...“
„Ty si to počul?“
„No, áno.“
„A tváril si sa, že spíš?“
„Prepáč.“
„Takže keď tu nebudem, môžem zavolať Severusa?“
„Žartuješ, všakže?“
„Jasné. Neviem ako by som ho tu prinútila ostať. Teda, on v tom čase učí,“ zahovárala rýchlo.
„Počul som, ako príjemne je naladený.“
„To si nevšímaj... Chcela by som vedieť, kedy bol on mal dobrú náladu.“
„No, možno keď strhne Chrabromilu dosť bodov.“

***Susan***

Práca sa skončila, išla som do sídla rádu. Najprv som skočila do kuchyne zložiť si veci.
„Ach, Susan, konečne. Remus ma celý čas otravoval, aby som ho už pustila z postele,“ privítala ma Molly.
„Ešte aspoň jeden deň,“ zložila som si veci na stoličku.
„Tak mu to povedz, mňa prestáva poslúchať.“
„Jasné, utekám rovno k nemu,“ prikývla som.
Zrazu sa v rohu niečo pohlo. Vôbec som si nevšila, že v miestnosti je aj otec.
„Chcem s tebou hovoriť, hneď!“ prikázal. Prešiel k dverám a vyšiel von. Dosť neochotne som ho nasledovala do salónika. Podržal mi dvere a potom ich zatresol tak, až poskočili všetky veci v miestnosti.
Prečo má pocit, že sa toho zľaknem ako jeho žiaci?
„Tak o čo ide?“ otočila som sa k nemu.
„Čo je medzi tebou a Lupinom?“ vyštekol.
„Sme dobrí priatelia.“
„Na trhoch to tak nevyzeralo.“
„Na trhoch to tak nemalo vyzerať.“
„Väčšina ľudí je sprostá, ale ja mám dostatočný cvik a rozoznám čo je hrané a čo nie.“
„A?“
„Videl som, že vaše správanie bolo až príliš precítené.“
„Som rada, že sme s Lupinom dobrí herci.“
„Nerob zo mňa blázna, Susan. S nikým iným by si “taká skvelá herečka“ nebola.“
„Aj keby medzi nami niečo bolo, čo, bohužiaľ, nie je, teba do toho nič.“
„Susan, je to vlkolak!“
„No a? Ja som tiež čiastočne nakazená.“
„Čiastočne a úplne je poriadny rozdiel!“
„A čo keď pre mňa nie?“
„Pokúšaš sa ma vytočiť?“
„Nie. Ty by si sa mohol pokúsiť pochopiť ma.“
„Ja nič nepochopím na tom, že by si chodila s niekým, kto by ti mohol byť otec.“
„Vidíš, to je znamenie. Mohol, ale NIE JE!“
„Netáraj mi tu hlúposti!“
„Hlúposti! Nebyť takých hlúpostí ako je LÁSKA by si mal o jeden veľký problém menej, čo?“
Som si istá, že sa musel veľmi ovládať, aby mi neodpovedal áno. Aby ho nejaká sila nepremohla, radšej mlčal.
„To s kým chodím je moja vec. Okrem toho, ešte s ním nič nemám, takže naša debata je ukončená,“ otočila som sa na odchod.
„Tak to teda nie!“ chytil ma za ruku a sotil do kresla.
„Daj mi pokoj!“ skríkla som.
„Neopováž si s ním nič začínať,“ nazlostene zvýšil hlas a stál nado mnou ako boh pomsty.
„Teba do toho vôbec nič nie je!“ podarilo sa mi dostať sa z kresla.
„Práveže je. Som tvoj otec,“ náhle potichu zasyčal.
„Splodil si ma a čo? Vôbec ma nepoznáš, nevychovával si ma a ani ma neberieš ako dcéru. Som pre teba iba vec, ktorá by mohla pošpiniť tvoju nečistokrvnú čistokrvnosť! Ani mama nechcela, aby si bol mojím otcom! Neznášala ťa preto, čím si sa stal!“ odsyčala som mu. Nemyslela som to až tak vážne, ale keď človek zúri...
Svojím správaním som vyfasovala silnú facku.
„Pravda je málokedy príjemná, čo? MILUJEM REMUSA LUPINA! A ty na tom vôbec nič nezmeníš, aj keby si sa začal usmievať, rozdávať cukríky a oslavovať Vianoce!“ vyletela som z miestnosti.
„Stoj! Ešte som s tebou neskončil!“ kričal.
Aby som sa ušla, zatvorila som sa v kúpeľni. Dvere som zabezpečila a nechala sa dočasne ohluchnúť, aby som nepočula jeho krik.
Oprela som sa o stenu a skĺzla po nej na zem. Z očí sa mi tlačili slzy.

***Severus***

Chcel som Susan zastaviť, ale do cesty sa mi postavila malá hora Kingsley.
„Uhni,“ zavrčal som nepríjemne.
„Mal by si ju nechať, Snape. Je jej vec, s kým chce byť.“
Do frasa, to každý vie, o čom sa rozprávame... Vlastne, ak sme mali hlasivky na maximum, nečudujem sa.
„Lupin by jej mohol byť otcom!“ argumentoval som podráždene.
„Ty tiež,“ oponoval mi.
„Ja ním som, ty idiot!“ zakričal som mu do tváre a konečne ho odsunul z cesty. Bol taký šokovaný, že si to ani neuvedomil.
Susan už niekde zmizla. Za dverami kúpeľne som niečo začul a vyrazil k nim.
„Otvor!“ zabúchal som na dvere.

***Remus***

Naštvane som vstal z postele, opäť. Keď som počul, ako na seba Snape a Susan zjapú, priam som z nej vyletel. Ale Shacklebolt bol na schodoch, tak som to nechal na neho. Zatváral som dvere, keď som začul zrozumiteľne jej hlas: Milujem Remusa Lupina! A ty na tom nič nezmeníš... Skoro ako vo sne som si ľahol a neveril vlastným ušiam. Ona ma naozaj miluje? Je to možné, že by sa mi život aspoň raz nepostavil chrbtom? Ale nie, ako aj áno, som na ňu pristarý a ešte k tomu vlkolak...
Ale Snapeov krik a trieskanie na dvere ma zase vyštvali z postele a utekal som tam. Susan je možno jeho dcéra, ale to neznamená, že musí počúvať jeho škrekot.
Keď som vybehol na chodbu, ukázal sa mi nepekný pohľad na rozzúreného Snapea. Pár metrov od neho stál Shacklebolt, zjavne šokovaný. Čím?
„Buď už ticho! Určite ťa nemá chuť počúvať!“ vybehol som na Snapea. Otočil sa ku mne.
„Ty... Si príčina všetkých mojich problémov, tak sa mi vyhýbaj.“
„Naozaj rád, ale najprv jej daj pokoj,“ odsekol som.
„Neštvi ma, Lupin. Ak ťa teraz zabijem, možno by ma zožieral pocit, že som to dokázal iba pre to, že si beznádejne sprostý.“
Napaprčil som sa: „Ty, s ktorým nevydrží ani vlastná dcéra mi tu o niečom vykladaj.“
Zasiahol som kurie oko. Snape sa rozhodol zaútočiť. Vzhľadom k tomu, že ma už neťažil pocit viny, uhol som sa a vrazil mu päsťou do brucha.
„DOSŤ!“ zahromžil Dumbledore. Rekordne rýchlo vybehol po schodoch k nám. Kým sme od seba na chvíľu prekvapene odskočili, zastal medzi nami.
„Čo sa tu zase deje?“
Vtedy som si všimol, že Shacklebolt zmizol. To on ho asi zavolal (múdre, nik iný by Snapea nezadržal).
„Snape trieskal na dvere. Zjavne sa tu pred ním Susan zatvorila. Hádali sa,“ osvetli som to.
„Dobre, Remus, vyzeráš už byť v poriadku, môžeš ísť do kuchyne. O päť minút je porada.“
Poslúchol som. Síce asi Susan nebude nadšená, ale mne už spoločnosť ľudí chýba.

3. Kapitola || 5. Kapitola

Odchod a... Články a... NekrológMalý náhrdelník s krásnym srdiečkomVlkolačie spoločenstvoFingovaná smrťChytenie a útekAko ju varujem?Dohováranie...ty na tom vôbec nič nezmeníš...MargateVyštvanie Návrat a zoznámenie s...